Jeden podnikateľský mýtus

Podnikateľský mýtus: „Najlepší je nepárny počet spoločníkov, dvaja sú však veľa”. 

Detailne tento mýtus rozoberám v e-booku “5 mýtov managementu”, ktorý ste si už určite stiahli. 

To, čo tam však napísané nie je, je jedna vec, a to kedy sa človeku nevyplatí za žiadnych okolnosti ísť s niekým zakladať firmu tak, aby boli vo firme dvaja alebo viacerí spoločníci.

Prvý prípad je, keď ste skutočne silná osobnosť. V momente, keď ostatní vaši spoločníci zistia, že vás nikdy nedorastú (nedobehnú, nikdy vás nedostihnú), tak spravia všetko preto, aby sa vás zbavili.

Druhý prípad je ten, keď máte málo priateľov alebo ste takzvaný “konfliktný typ”. Nemá to význam, pretože skôr či neskôr sa s takýmto spoločníkom alebo spoločníkmi aj tak rozídete. A budovať niečo s vedomím, že to aj tak skôr či neskôr skončí, nie je perspektívne ani dobré pre nikoho.

Tretí prípad je taký, keď vo svojom živote robíte príliš veľa kompromisov. 

Tolerancia a umenie robiť kompromisy sú základom dobrého dlhodobého vzťahu nielen vo firme.

Kto by mal vo firme stanovovať predajné ceny?

Vo väčších firmách je to dávno vyriešené. A čo tie menšie? Tak tam je vidieť niekoľko prístupov. 

Ak je to výrobná firma, tak tam to neraz nastavujú výrobári. Iste je potrebné vedieť, za koľko to dokážeme vyrobiť, poznať všetky výrobné náklady, ktoré vstupujú do ceny výrobku. Ak to necháte na nich, na výrobe určite neprerobíte, ale ....

Zakalkulovali tam aj náklady na marketing, distribúciu??? Nie? Tak máte vo firme problém. 

Dobre, stanovia to na finančnom (ekonomický úsek). Kalkulujú, že firma má priemernú maržu 32%, takže k výrobným cenám pridajú 32% a máme cenu výrobku (Hlavne v malých firmách účtovníčka často nevie kalkulovať fixné a variabilné náklady do cien výrobkov - tak sa to robí takto zjednodušene). Obchodníci nech to predávajú.

Ak to necháte na obchodníkoch stanovia tú najnižšiu možnú cenu na trhu, pretože takto sa im to bude predávať skoro samé. 

Takže kto?

Ako (ne)urobiť z firmy sociálny podnik

Kompromisy pri prijímaní ľudí do firmy sa vám nevyplatia hneď najmenej päťkrát.

Veľa šéfov a aj podnikateľov túto chybu však spraví. Aké to má následky?

Po prvé, od začiatku aj tak vedia, že to nie je ideálny kandidát. Takže ako sa na neho spoľahnú? Ako mu budú dôverovať? Zveria mu dôležité veci, keď mu vlastne neveria?

Po druhé, kontrolovať vykonanú prácu a aj dokončovať na 90% hotové veci budú za neho aj tak oni osobne. Že nie? Ak  už urobili kompromis pri prijímaní, tak neverím tomu, že tu budú jednoznační. Jednoducho ich vlastná psychika nepustí. 

Po tretie, stratia s jeho zaúčaním veľa času a aj tak to nebude ono. Takže s jeho prácou nebudú nikdy spokojní. Veľakrát som zažil šéfov, ktorí sa mi sťažovali na svojich pracovníkov, hovorili, čo by mali robiť a nerobia. A naopak, čo by nemali robiť a robia. Na otázku “kto ich vlastne prijímal?” som takmer vždy dostal odpoveď - ja osobne. Viete, ale už vtedy som mal zlý pocit...., a podobné výhovorky počujem stále dookola. Nuž, je to blbé, keď už vtedy urobili kompromis, teraz ho na hodinu prepustiť.

Hrdinovia na Facebooku

Článok by mohol mať názov: „Jeden z problémov mladej generácie.”.

Jeden môj priateľ riešil nasledovnú situáciu. Prijal do firmy mladého človeka, dal mu na starosti sklad náhradných dielov a vytvorenie firemného katalógu. Mladému inžinierovi to trvalo zhruba štyri mesiace. A odviedol dobrú prácu.

Po 4 mesiacoch, keď to všetko zvládol, mu šéf dal príkaz, aby obtelefonoval všetkých zákazníkov. 

Reakcia tohto človeka bola veľmi prekvapujúca. „On to robiť nebude!” 

Jednoducho majiteľ od neho chcel, aby obvolal zákazníkov, dohodol si s nimi stretnutia a potom ich fyzicky navštívil. 

Niečo ťažké?