Prečo sa zamestnanci boja rozhodovať

Rozhodovanie je jadrom každého pokroku, no v mnohých firmách dnes stretávame zamestnancov, ktorí sa tejto zodpovednosti vyhýbajú. Nie preto, že by nechceli byť užitoční alebo by im chýbali schopnosti. Väčšinou ide o hlbší, často prehliadaný dôvod — strach.

Zamestnanci sa často boja rozhodovať, pretože ich v minulosti niekto za chybu odsúdil, nie poučil. 

Kultúra strachu pred zlyhaním je v mnohých firmách silne zakorenená. Chyba znamená hanbu, nie príležitosť na rast. A práve tu sa rodí pasivita. Keď človek cíti, že každé rozhodnutie je ako prechádzka po lane bez siete pod sebou, prirodzene sa radšej nehne z miesta. Bojí sa, že ak spraví chybný krok, pád bude bolestivý a verejný.

Často chýba dôvera. Nie len zo strany manažmentu voči zamestnancom, ale aj zo strany zamestnancov voči sebe. Bez zdravého priestoru, kde sa môžu rozhodovať s vedomím, že im niekto kryje chrbát, sa iniciatíva vytráca. Ľudia potrebujú vedieť, že im vedenie dôveruje — že aj keď sa niečo nepodarí, nebude to koniec, ale začiatok konštruktívneho dialógu.

Ďalším dôvodom je nejasnosť. Keď zamestnanci nepoznajú víziu, keď netušia, kam smeruje firma, aké hodnoty ju vedú, prirodzene nevedia, podľa čoho sa rozhodovať.

Neistota plodí opatrnosť. A opatrnosť, ak je dlhodobá, zabíja odvahu.

Ale priznajme si otvorene — nie vždy ide len o strach. Niekedy je to jednoducho pohodlie. Výhovorka. Lebo rozhodnutie znamená prevziať zodpovednosť. A zodpovednosť znamená riziko. Je omnoho jednoduchšie a pohodlnejšie prísť za šéfom, položiť otázku a nechať rozhodnutie na neho. V tej chvíli sa zbavíme tlaku, obídeme možnosť chyby a presunieme váhu na niekoho iného. Je to rýchle, nenáročné a bezpečné. Ale zároveň je to pasca. Pasca, ktorá nás drží v priemernosti.

No tým najväčším dôvodom je stále vnútorný hlas, ktorý šepká: „A čo ak zlyháš?“ Tento hlas poznáme všetci. Niektorí ho nazývajú kritik, iní tieň minulosti. Úlohou šéfa, lídra, každého z nás, kto chce budovať zdravé prostredie, je pomôcť tento hlas prekričať hlasom podpory: „Skús to. Uč sa. Rozhoduj. To dáš.“

Keď sa zamestnanec rozhodne a cíti sa v tom bezpečne, začína rásť nielen ako profesionál, ale aj ako človek. Rozhodovanie je ako sval. Čím viac ho používame, tým silnejší je. A firmy, ktoré si to uvedomia, vytvárajú prostredie dôvery, kde sa ľudia neboja konať, pretože vedia, že sú súčasťou niečoho väčšieho. Miesta, kde sa chyba neberie ako zlyhanie, ale ako súčasť cesty k úspechu.

Nie je to o tom, aby sa ľudia nebáli. Je to o tom, aby sa rozhodovali napriek strachu. A aby mali odvahu priznať si, že výhovorka nie je riešenie. Skutočný rast začína tam, kde končí pohodlie. A keď sa prestanete skrývať za šéfa, môžete konečne vystúpiť ako lídri — bez ohľadu na to, akú máte funkciu.