Najslabší článok vo firme

Hovorí sa:

„Každá reťaz je taká silná, ako je silný jej najslabší článok.“

Staré známe pravidlo. Pravdepodobne ho už asi každý v živote v nejakej súvislosti počul. Otázkou je, ako sa dá uplatniť v modernom manažmente a v súčasnom riadení firiem.

Veď nie každý má firmu usporiadanú ako pásovú výrobu, v ktorej je to hneď viditeľné. Je tam slabé miesto, ktoré to celé spomaľuje, ak nie priamo brzdí.

Ak sa pozriete na firmu, hlavne na nejakú inú (nie vlastnú), tak to väčšinou veľmi rýchlo zbadáte.

Prečo?

Pretože tí, ktorí tam pracujú, si na to už zvykli. Zmierili sa s tým a už to nevnímajú, že to je tak!

Jednoducho Aladár je už raz taký, on sa nezmení. 

A tak sa neraz celá firma vedome, či nevedome prispôsobuje Aladárovmu tempu, jeho pracovnému nasadeniu a jeho výkonom. 

Ak to zoberieme skutočne do dôsledkov, tak práve tento pracovník určuje, čo sa bude a akým tempom vo firme robiť. A to je pre veľa firiem doslova limitujúce.

Otázka však je, kto je v skutočnosti ten najslabší článok vo firme?

Aby v tom majiteľ nezostal sám

Dnes si asi každý podnikateľ stanovuje to, čo chce, aby jeho firma v danom roku dokázala. Niekto plánuje na roky dopredu, niekto na rok, a iní žijú z mesiaca na mesiac.

V každom prípade ale ide o stanovovanie cieľov a plánovanie. 

Najťažšie to majú tí, ktorým ide o prežitie. A už je jedno, či ich drtí konkurencia alebo si zavarili sami, že musia splácať nejaké dlhy alebo úvery. A tak jednoducho prežívajú.

(No nie každý má také šťastie a politické krytie ako veľké stavebné firmy.)

Ale s týmto je tu jeden veľmi vážny problém. 

Koho z pracovníkov vo firme alebo v teame motivuje alebo nadchne to, že cieľ je prežiť? 

Kto bude makať, ako keby mu išlo skutočne o život? 

Určite nejakých verných medzi nimi nájdete, ale čo ten zvyšok? 

Niektorí o tom dokonca rozprávajú, čo by bolo lepšie alebo nie, že je treba sa snažiť viac, ale v skutočnosti viac nerobia. 

Iní zase čakajú ako to dopadne. Ako štatisti. Jednoducho spravia si svoje a idú domov. Keď na nich tlačíte, aby robili viac, tak majú veľa výhovoriek a povinností inde. Ale neraz aj postoj - len do výšky svojho platu, načo sa snažiť alebo pracovať viac. Jednoducho sa vezú. 

Nájdu sa aj „rozumní kritici". Tí s absolútnou istotou vedia, čo sa kedy spravilo zle, a čo sa malo urobiť inak. Len škoda, že nekričali vtedy, keď sa o tom rozhodovalo alebo sa to dialo.

A sú aj takí, ktorí si už zháňajú inú prácu.

Dobre, ale čo je treba urobiť v takejto situácii?

Kompromisy to sú krysy!

Kedy je kompromis dobrý? 

Ak je to niečo, čo vyhovuje obom stranám. 

Kedy je zlý? Logicky opak, teda, keď to tak nie je. 

Ak však robíte kompromis so svojou vlastnou realitou, tak do toho radšej nechoďte! 

Príkladom môže byť prijímanie nových pracovníkov. Koľko kompromisov urobíte pri prijímaní nejakého pracovníka, toľko problémov s ním následne budete mať. Trocha kruté, ale človek si to neraz naplno uvedomí, až keď je neskoro (skončila mu skúšobná pracovná doba alebo keď urobí nejaký kardinálny "prúser").

Najhoršie kompromisy však robí človek sám so sebou. 

Ako to myslím?