Dokedy sa dá tolerovať priemernosť?

Pamätáte sa na doby, keď ste niečo začínali? Chceli ste byť priemerný alebo najlepší? Alebo v niečom výnimočný? 

Prečo sa krášlia ženy? Aby boli priemerné? Alebo skôr výnimočné? 

Zaujímavé je, že v práci často stačí byť priemerný. A málokto chce byť výnimočný. 

Keď sme sa hrávali ako deti vonku s kamarátmi, hrávali sme sa na priemerných? Alebo každý chcel byť Ivan Lendl, Boris Becker, Golonka, Gretzky, Pelé či Maradona?

Kto sa chcel hrať na toho z hráčov, ktorý sedel ako náhradník na striedačke a jeho meno bolo Július Neviemakosavolá?

Inými slovami: Vynikať v ničom?

Faktom je, že veľa zamestnancom stačí byť priemernými. Najlepšie je v ničom nevynikať. Že za priemerný výkon mám priemernú mzdu? To je predsa hrozne nespravodlivé!

Ktorá firma ide na trh s tým, že bude vyrábať a dodávať priemerné výrobky? 

Viete si predstaviť reklamu na zákazníkov, ktorá by znela asi takto:

Dvojzmyselný príbeh o Sokratovi

Pred rokmi som sa stretol s jedným priateľom - podnikateľom. Boli sme na obede ešte s jedným chlapíkom (tiež spoločný kamarát, ktorý u neho pracoval). 
Ten mu pri obede hovorí:

-Vieš, čo som počul o našej ekonómke? 

Priateľ podnikateľ ho zastavil a poučil v duchu tohto príbehu o Sokratovi:

Keď sa raz Sokrates stretol so svojim známym, ten mu dychtivo povedal:
- Dobre, že ťa vidím Sokrates! Chceš vedieť, čo som počul o tvojom najlepšom kamarátovi?
- Počkaj chvíľu! - zvolal Sokrates. - Predtým, ako by si mi čokoľvek povedal, bol by som rád, keby sme tvoju informáciu podrobili trojitému filtru... Prvý filter je PRAVDA.