4 typy ľudí

Nejdem písať o nejakých introvertoch alebo cholerikoch, či inom delení. Ale o tom, ako sa ľudia stavajú k problémom. 

Takže celé delenie je nasledovné:

1. Sú ľudia, ktorí riešia problémy,

2. ďalej takí, ktorí nerobia problémy,

3. potom ľudia, ktorí robia (doslova vytvárajú, či vyrábajú) problémy,

4. a nakoniec ľudia, ktorí sú sami o sebe problémom.

S prvými dvoma typmi ľudí vo firmách nemajú žiadne problémy, a preto si ich (majitelia, vedenie, či pracovníci) dosť často ani vôbec nevšímajú a dokonca ani nevážia. Sú totiž takí obyčajní, bežní… (alebo aj nie sú).

To, čo ukázali výskumy však je, že manažmenty firiem až príliš často venujú 80% svojej pozornosti na oblasti a ľudí, ktorí robia problémy - problematickým pracovníkom. A tých je vo firme takmer vždy menej ako 20%. Takže 80% svojej pozornosti venujú menej ako 20% pracovníkom. 

Neviditeľná kríza začala

O čom idem písať? Ekonomika sa začala rozbiehať, v mnohých brandžiach sa opäť a aj bez pričinenia výrobcov alebo predajcov začalo predávať viac. Nepíšem teraz len o predaji klimatizácií alebo ventilátorov (aj keď pred týždňom bolo 37°C). 

Takže stav je taký, že firmy začínajú mať vyššie tržby (obraty). 

Otázkou však je, ako k tomuto prispeli samotní pracovníci, ktorí majú na starosti marketing a predaj. 

Teda inak povedané, či je to ich zásluha?

A to je kľúčové. 

Trh rástol o 8% a nám sa predaj zvýšil tiež o 8%. Ako k tomu prispeli pracovníci danej firmy? Asi nijako, len sa zvezú na vlne - darí sa, na vlne zvýšeného dopytu alebo rastu. A to predsa cíti každá jedna firma. 

A kde je tá kríza?

Dajte si jednu zásadnú otázku: „Čo robili vaši predajcovia počas krízy?“ 

Chodili na predajné semináre? Asi nie, veď na to neboli peniaze. Trénovali predaj? Asi nie, nebol na to čas. Koľko kníh o predaji si za toto obdobie (2009-2015) sami kúpili alebo prečítali? Vlastne, čo spravili preto, aby sa vo svojej profesii zlepšili? Aspoň nejaká snaha?

Konkurenčná výhoda, práca navyše alebo zdržovačka?

Zákazníci by nemali vedieť čítať. A keď už čítajú, tak by sa nemali na nič pýtať.  Pretože sa môže stať, že budú zdržovať ostatných...

Situácia zo supermarketu: 

Bolo tam napísané nad každou pokladňou, že ak nie sú otvorené všetky pokladne a ľudia - kupujúci čakajú na nablokovanie tovaru na jednej pokladni viac ako 5 minút, tak majú nárok na kupón v hodnote 1€. 

Stáli sme tam v rade veru poriadne dlho. Zákazník predo mnou si dovolil sa na to opýtať. Začal tak nesmelo, či to je pravda, lebo podľa neho sme tam stáli v rade minimálne 10 minút. Že normálne by si to nevšimol, ale od nudy začal čítať všetko, čo tam majú napísané. 

Doslova povedal: „Normálne by som to nepýtal, ale keď to tam máte napísané…” 

Predavačka prevrátila oči, pozrela na čakajúcich zákazníkov a nič. Takže sa na to opýtal znova. Predavačka za pokladňou veľmi, ale veľmi neochotne odišla so slovami, že sa na to musí opýtať vedúceho. Robila to doslova tak, aby ukázala ostatným čakajúcim zákazníkom, že to ON to celé zdržuje...

Trápne divadielko...

1 + 1 = 11

Na prvý pohľad je to nezmysel. Ale každá hra má svoje pravidlá. Veď v škole nás učili že 1+1=2. To je štandardné riešenie. 

Ale je to skutočne pravda? 

Čo vlastne odlišuje priemerného podnikateľa, majiteľa firmy alebo šéfa od špičkového? Samozrejme, že výsledky. Ale hlavne jeho vlastný pohľad na veci a prístup k riešeniam. 

No na druhý pohľad je to, že 1+1 sú dve jednotky. Áno, to je netradičný pohľad, iný prístup. Teda jedno jablko a jedno jablko sú dve jablká. 

Sú to identické jablká? Viete povedať v čom sa odlišujú? Možno zistíte, že to je farba, tvar alebo váha. Ale potom 1+1=2 je len hrubé zjednodušenie…

Iný pohľad je ten, že v dvojkovej sústave sa 1+1=10. A niekto povie, že v dvojkovej sústave 10 reprezentuje číslicu 2 z desiatkovej sústavy. Aj to je pravda.

Ako to súvisí s podnikaním alebo riadením ľudí?

V prístupe a v schopnosti hľadať pravdu.

V knihe 1+1=11 nájdete 9 plus 2 kapitoly, ktoré hovoria jednak o štandardných riešeniach rôznych situácií (aj keď to možno robíte úplne inak) ako aj o neštandardných riešeniach bežných situácií v podnikaní a riadení ľudí. 

V každom prípade tam nájdete veľa inšpirácie pre svoju prácu, či už ste podnikateľ, majiteľ firmy alebo vedúci pracovník. Nie je to o tom, či sa to niekomu páči alebo nie, ale o veciach, ktoré ak sa dobre zavedú do praxe vedú k merateľným výsledkom a úspechu.

Takže vám želám, aby vaše  počty, nech už robíte čokoľvek, vždy obsahovali tento základný vzorec: 1 + 1 = 11, pretože 1+1=2 - to dokáže skutočne každý.

Objednať knihu si môžete TU.

Polročné vysvedčenie pracovníkov

Deti v škole dostali vysvedčenie, začali sa prázdniny.

Nastáva špecifické obdobie, kedy sa v niektorých firmách robí na udržiavací režim. Naopak časť firiem ide do hlavnej sezóny a robia skutočne naplno. 

Ale jedno je isté, nastal čas letných dovoleniek.

Je dobré sa pozrieť na výsledky firmy a aj na výkony jednotlivých pracovníkov, čo dosiahli za prvý polrok. 

A ak ste na vedúcej pozícii, je tu pre vás jedna otázka:

Dali ste vysvedčenie svojim pracovníkom?

Je jedno, či áno alebo nie - návod nájdete TU.

Prirodzené zákony manažmentu

O čo sa jedná?

O tom, čo v skutočnosti funguje. Alebo by sa dalo napísať, že platí. Jednoducho sú to veci vo firme, riadení a podnikaní, ktoré platia.

Je to rovnaké ako napríklad - Gravitačný zákon. Jednoducho čokoľvek, čo pustíte z nejakej výšky nakoniec padne na zem (pre ľudí, ktorí majú radi presnosť - je priťahované určitou silou do stredu Zeme, takže ak povrch Zeme je voda - tak napríklad do vody - ale aj tak to veľmi pravdepodobne skončí na dne).

Ak sa povie zákon, tak by mal platiť bez výnimiek.

Nakoľko sa prispôsobujete prostrediu?

Pravda je, že človek je do tej miery úspešný, do akej si dokáže prispôsobiť prostredie (environment) sebe.

Ale veľa ľudí vám povie presný opak. Že sa treba prispôsobiť prostrediu.

Názory ľudí sa na to skutočne rôznia.

Tak si to rozoberme.

Ak sa napríklad budete prispôsobovať prostrediu tým, že nebudete platiť faktúry včas - ako to robia iní Vám, tak môžete veľmi rýchlo skrachovať.

Prispôsobovať firmu schopnostiam pracovníkov (alebo ich ochote, respektíve neochote pracovať) v nej pracujúcich, je taká istá cesta do pekla.

Pracovníci sa predsa musia v prvom rade prispôsobiť potrebám zákazníkov a hlavne firme ako takej.

Samozrejme, že hovoríme o dobre fungujúcej firme, ktorá má zavedené nejaké štandardy - teda aspoň meria výkony pracovníkov štatistikami a manažment to dokáže dobre vyhodnotiť, sú spísané základné pracovné (výrobné) postupy a smernice firmy, …

Ak vám to nedáva zmysel, kto sa má komu alebo čomu prispôsobiť, tak je treba pozrieť sa na úspešné firmy (respektíve ľudí).

Chce to niečo zo života.

Najslabší článok vo firme

Hovorí sa:

„Každá reťaz je taká silná, ako je silný jej najslabší článok.“

Staré známe pravidlo. Pravdepodobne ho už asi každý v živote v nejakej súvislosti počul. Otázkou je, ako sa dá uplatniť v modernom manažmente a v súčasnom riadení firiem.

Veď nie každý má firmu usporiadanú ako pásovú výrobu, v ktorej je to hneď viditeľné. Je tam slabé miesto, ktoré to celé spomaľuje, ak nie priamo brzdí.

Ak sa pozriete na firmu, hlavne na nejakú inú (nie vlastnú), tak to väčšinou veľmi rýchlo zbadáte.

Prečo?

Pretože tí, ktorí tam pracujú, si na to už zvykli. Zmierili sa s tým a už to nevnímajú, že to je tak!

Jednoducho Aladár je už raz taký, on sa nezmení. 

A tak sa neraz celá firma vedome, či nevedome prispôsobuje Aladárovmu tempu, jeho pracovnému nasadeniu a jeho výkonom. 

Ak to zoberieme skutočne do dôsledkov, tak práve tento pracovník určuje, čo sa bude a akým tempom vo firme robiť. A to je pre veľa firiem doslova limitujúce.

Otázka však je, kto je v skutočnosti ten najslabší článok vo firme?

Aby v tom majiteľ nezostal sám

Dnes si asi každý podnikateľ stanovuje to, čo chce, aby jeho firma v danom roku dokázala. Niekto plánuje na roky dopredu, niekto na rok, a iní žijú z mesiaca na mesiac.

V každom prípade ale ide o stanovovanie cieľov a plánovanie. 

Najťažšie to majú tí, ktorým ide o prežitie. A už je jedno, či ich drtí konkurencia alebo si zavarili sami, že musia splácať nejaké dlhy alebo úvery. A tak jednoducho prežívajú.

(No nie každý má také šťastie a politické krytie ako veľké stavebné firmy.)

Ale s týmto je tu jeden veľmi vážny problém. 

Koho z pracovníkov vo firme alebo v teame motivuje alebo nadchne to, že cieľ je prežiť? 

Kto bude makať, ako keby mu išlo skutočne o život? 

Určite nejakých verných medzi nimi nájdete, ale čo ten zvyšok? 

Niektorí o tom dokonca rozprávajú, čo by bolo lepšie alebo nie, že je treba sa snažiť viac, ale v skutočnosti viac nerobia. 

Iní zase čakajú ako to dopadne. Ako štatisti. Jednoducho spravia si svoje a idú domov. Keď na nich tlačíte, aby robili viac, tak majú veľa výhovoriek a povinností inde. Ale neraz aj postoj - len do výšky svojho platu, načo sa snažiť alebo pracovať viac. Jednoducho sa vezú. 

Nájdu sa aj „rozumní kritici". Tí s absolútnou istotou vedia, čo sa kedy spravilo zle, a čo sa malo urobiť inak. Len škoda, že nekričali vtedy, keď sa o tom rozhodovalo alebo sa to dialo.

A sú aj takí, ktorí si už zháňajú inú prácu.

Dobre, ale čo je treba urobiť v takejto situácii?

Kompromisy to sú krysy!

Kedy je kompromis dobrý? 

Ak je to niečo, čo vyhovuje obom stranám. 

Kedy je zlý? Logicky opak, teda, keď to tak nie je. 

Ak však robíte kompromis so svojou vlastnou realitou, tak do toho radšej nechoďte! 

Príkladom môže byť prijímanie nových pracovníkov. Koľko kompromisov urobíte pri prijímaní nejakého pracovníka, toľko problémov s ním následne budete mať. Trocha kruté, ale človek si to neraz naplno uvedomí, až keď je neskoro (skončila mu skúšobná pracovná doba alebo keď urobí nejaký kardinálny "prúser").

Najhoršie kompromisy však robí človek sám so sebou. 

Ako to myslím?