Nakoľko sa prispôsobujete prostrediu?

Pravda je, že človek je do tej miery úspešný, do akej si dokáže prispôsobiť prostredie (environment) sebe.

Ale veľa ľudí vám povie presný opak. Že sa treba prispôsobiť prostrediu.

Názory ľudí sa na to skutočne rôznia.

Tak si to rozoberme.

Ak sa napríklad budete prispôsobovať prostrediu tým, že nebudete platiť faktúry včas - ako to robia iní Vám, tak môžete veľmi rýchlo skrachovať.

Prispôsobovať firmu schopnostiam pracovníkov (alebo ich ochote, respektíve neochote pracovať) v nej pracujúcich, je taká istá cesta do pekla.

Pracovníci sa predsa musia v prvom rade prispôsobiť potrebám zákazníkov a hlavne firme ako takej.

Samozrejme, že hovoríme o dobre fungujúcej firme, ktorá má zavedené nejaké štandardy - teda aspoň meria výkony pracovníkov štatistikami a manažment to dokáže dobre vyhodnotiť, sú spísané základné pracovné (výrobné) postupy a smernice firmy, …

Ak vám to nedáva zmysel, kto sa má komu alebo čomu prispôsobiť, tak je treba pozrieť sa na úspešné firmy (respektíve ľudí).

Chce to niečo zo života.

Najslabší článok vo firme

Hovorí sa:

„Každá reťaz je taká silná, ako je silný jej najslabší článok.“

Staré známe pravidlo. Pravdepodobne ho už asi každý v živote v nejakej súvislosti počul. Otázkou je, ako sa dá uplatniť v modernom manažmente a v súčasnom riadení firiem.

Veď nie každý má firmu usporiadanú ako pásovú výrobu, v ktorej je to hneď viditeľné. Je tam slabé miesto, ktoré to celé spomaľuje, ak nie priamo brzdí.

Ak sa pozriete na firmu, hlavne na nejakú inú (nie vlastnú), tak to väčšinou veľmi rýchlo zbadáte.

Prečo?

Pretože tí, ktorí tam pracujú, si na to už zvykli. Zmierili sa s tým a už to nevnímajú, že to je tak!

Jednoducho Aladár je už raz taký, on sa nezmení. 

A tak sa neraz celá firma vedome, či nevedome prispôsobuje Aladárovmu tempu, jeho pracovnému nasadeniu a jeho výkonom. 

Ak to zoberieme skutočne do dôsledkov, tak práve tento pracovník určuje, čo sa bude a akým tempom vo firme robiť. A to je pre veľa firiem doslova limitujúce.

Otázka však je, kto je v skutočnosti ten najslabší článok vo firme?

Aby v tom majiteľ nezostal sám

Dnes si asi každý podnikateľ stanovuje to, čo chce, aby jeho firma v danom roku dokázala. Niekto plánuje na roky dopredu, niekto na rok, a iní žijú z mesiaca na mesiac.

V každom prípade ale ide o stanovovanie cieľov a plánovanie. 

Najťažšie to majú tí, ktorým ide o prežitie. A už je jedno, či ich drtí konkurencia alebo si zavarili sami, že musia splácať nejaké dlhy alebo úvery. A tak jednoducho prežívajú.

(No nie každý má také šťastie a politické krytie ako veľké stavebné firmy.)

Ale s týmto je tu jeden veľmi vážny problém. 

Koho z pracovníkov vo firme alebo v teame motivuje alebo nadchne to, že cieľ je prežiť? 

Kto bude makať, ako keby mu išlo skutočne o život? 

Určite nejakých verných medzi nimi nájdete, ale čo ten zvyšok? 

Niektorí o tom dokonca rozprávajú, čo by bolo lepšie alebo nie, že je treba sa snažiť viac, ale v skutočnosti viac nerobia. 

Iní zase čakajú ako to dopadne. Ako štatisti. Jednoducho spravia si svoje a idú domov. Keď na nich tlačíte, aby robili viac, tak majú veľa výhovoriek a povinností inde. Ale neraz aj postoj - len do výšky svojho platu, načo sa snažiť alebo pracovať viac. Jednoducho sa vezú. 

Nájdu sa aj „rozumní kritici". Tí s absolútnou istotou vedia, čo sa kedy spravilo zle, a čo sa malo urobiť inak. Len škoda, že nekričali vtedy, keď sa o tom rozhodovalo alebo sa to dialo.

A sú aj takí, ktorí si už zháňajú inú prácu.

Dobre, ale čo je treba urobiť v takejto situácii?

Kompromisy to sú krysy!

Kedy je kompromis dobrý? 

Ak je to niečo, čo vyhovuje obom stranám. 

Kedy je zlý? Logicky opak, teda, keď to tak nie je. 

Ak však robíte kompromis so svojou vlastnou realitou, tak do toho radšej nechoďte! 

Príkladom môže byť prijímanie nových pracovníkov. Koľko kompromisov urobíte pri prijímaní nejakého pracovníka, toľko problémov s ním následne budete mať. Trocha kruté, ale človek si to neraz naplno uvedomí, až keď je neskoro (skončila mu skúšobná pracovná doba alebo keď urobí nejaký kardinálny "prúser").

Najhoršie kompromisy však robí človek sám so sebou. 

Ako to myslím?

Lekcia z „Efektivity“

Toto bude hlavne pre pánov. Od polovice článku aj pre dámy.

Liga majstrov vo futbale - štvrťfinálové zápasy. Zápas FC Porto - Bayern Mníchov - prvý zápas nemci prehrali. Prognózy boli, že to bude nesmierne ťažké, lebo Bayern prehral v Porte 3:1. Ak by Porto dalo čo i len jeden gól, bolo by to veľmi náročné. Špekulovalo sa, že by mníchovčania mohli vypadnúť. 

Odveta v Mníchove - do polčasu 5:0 pre Bayern a je rozhodnuté. V skutočnosti bolo rozhodnuté už v 27 minúte zápasu, kedy Bayern vyhrával 3:0. Druhý polčas sa už len v pohode dohrával. Nakoniec to skončilo 6:1. V skutočnosti bolo rozhodnuté za prvých 27 minút.

A to je efektivita.

Podľa definície efektivity to znamená: s minimom úsilia dosiahnuť maximálny výsledok. 

Pozrime sa na to aj inak.

Teda koľko gólov musíte minimálne streliť na to, aby ste postúpili ďalej?

Aspoň jeden a žiaden neinkasovať. 

A to predviedli hneď dva kluby - Juventus Turín a Real Madrid.

A na prvý pohľad to vyzerá rovnako.

Ale Juventus vyhral prvý zápas 1:0 gólom v 57. minúte z penalty. Druhý zápas mu stačilo remizovať 0:0, čo sa im nakoniec aj podarilo.

Real v skutočnosti strelil gól až v druhom zápase a to v 88. minúte. Teda 2 minúty pred koncom.

Ale ktorý z nich vyhral s minimom úsilia?

Pozrime sa na firmy. 

„Hodinový“ pracovník

Je jasné, že to bude mať súvis s časom alebo hodinami, ale to nie je všetko. 

Takže o koho sa jedná?

Je to pracovník, podľa ktorého si môžete nastavovať hodinky.

Presne na 8:00 ráno príde do práce a presne o 17:00 vypne počítač a odchádza domov. 

Čo je na tom zlé? 

Na prvý pohľad nič. 

A samozrejme predpokladáte, že podobne rieši aj svoju prácu a zverené úlohy. Takže by sa malo jednať o špičkového pracovníka - hviezdu.

Ale je to skutočne tak?

Trápi vás konkurencia?

Niekoho áno, niekoho nie. 

Ale viete rýchlo a bez zbytočného rozmýšľania odpovedať na otázky:

V čom sme lepší ako konkurencia?

V čom sú naopak lepší oni?

A ste si naozaj istý, že to je aj pravda?

Ak nie, tak urobte to, čo by urobil asi každý človek, ktorý marketing ani iné veci neštudoval a používa zdravý sedliacky rozum. 

Choďte si k nim urobiť tzv. “Mystery shopping”, teda choďte nakúpiť k nim. Či nakoniec u nich niečo kúpite alebo nie, to nechám na vás.

Ale vedieť a hlavne vidieť na vlastné oči a na vlastnej koži zažiť ako to robia iní (teda konkurenti), je pre každého podnikateľa zážitok. 

Prečo?

Na dnes stačilo alebo "Ebola" vo firme

Článok by sa mohol kľudne volať aj: „Ako zabiť prosperujúcu firmu“.

Snom snáď každého majiteľa je vybudovať prosperujúcu firmu, ktorá dodáva zákazníkom užitočné a potrebné výrobky alebo služby, po ktorých je stály dopyt.

Skutočne nepoznám ani jedného majiteľa firmy, ktorý by mal radosť z toho, že mu firma stagnuje, nefunguje naplno alebo dokonca stráca zákazníkov, či nevie vytvoriť zisk.

Tak ako sa dá naštartovať ničenie prosperujúcej firmy?

Jednoducho a hlavne úplne nenápadne. 

Stačí tam mať niekoho, kto sa rozhodne, že to stačí, „na dnes už stačilo“. A odíde od rozrobenej alebo nedokončenej práce. Alebo si povie, že dnes som sa už narobli dosť a prácu si odloží na neskôr. 

Čo sa stane? Na prvý pohľad nič, veď aj zajtra je deň.

Asi každý pozná výrok: „Robota nie je zajac, neutečie“.

A čo sa neraz stane zajtra? Od rána sa nakopí toľko práce, do toho nejaký nespokojný zákazník alebo komplikovanejšia reklamácia a začne sa nestíhať. A tak sa opäť časť roboty zase „rozumne“ odloží na neskôr. A toto odkladanie začne postupne vyvolávať na danom oddelení a vo firme napätie sústavný „STRES“.

Takže je tam stres, nestíha sa a aké je na to „rozumné“ riešenie?

Dva mýty o predaji

Prvý mýtus je:

  „Predávať vie predsa každý“. 

Predávať - to je predsa absolútne jednoduché. Nie je to v dnešnej dobe pravda. Firmy majú problémy, pretože nepredávajú dostatočne alebo nepredávajú za dostatočne vysoké ceny - aby prežili, dávajú zľavy.

Predávať bolo veľmi ľakhé pred viac ako 20-25 rokmi, keď padla železná opona. Vtedy vo východnom bloku bol veľký dopyt a velmi malá ponuka. A tak ktokoľvek, kto mal nejaký žiadaný tovar, tak ho ľahko predal a skutočne túto profesiu mohol robiť každý.

Postupne sa však ponuka vyrovnala s dopytom a predať už nebolo také jednoduché. A tak sa začali obchodníci vzdelávať. Už to nebolo pre každého. Začali zákazníkom hovoriť o výhodách, jednotlivých značkách, parametroch výrobkov a takto presviedčali a zvládali zákazníkov.

Kríza to však zmenila. Konkurencia a samozrejme aj ponuka v mnohých odvetviach niekoľkonásobne prevýšila dopyt, a tieto techniky predaja im prestali fungovať.

A to je dnešný stav.

Druhý mýtus (alebo fakt?) je:

„Predajcovia sú otravní ľudia“.

Druhý mýtus vyplýva z prvého, skutočne veľa ľudí nechce byť predajcom. 

Prečo? 

Čo je viac - Lojalita alebo výkony?

Pamätám si na rok 1989, keď som bol na prednáške, kde jeden kanadský manažér dal otázku publiku: "Čo je pre vás dôležitejšie, aby bol pracovník lojálny alebo výkonný?" Všetci do jedného sme vtedy považovali za najdôležitejšiu vlastnosť zamestnanca jeho výkonnosť. On dal na prvé miesto „LOJALITU“.

Podľa definície to je: 

1. vernosť, oddanosť (majiteľovi, šéfovi, firme)
2. rešpektovanie záujmov a postojov iných (pre naše potreby majiteľa a šéfa)

Pre manažment je to vlastne ochota prevziať ciele iných (firmy, majiteľa) a presadzovať ich ako svoje vlastné. Je to dodržanie prísahy (kvalitná pracovná zmluva), záväzkov alebo sľubov.

Len si spomeňte, čo všetko vám sľubovali pracovníci na prijímacom pohovore a porovnajte to s ich správaním dnes.

Myslím, že máte veľmi jasnú odpoveď a predstavu o lojalite.